David Herbert Lawrence - Milenec lady Chatterleyovej

Keď D. H. Lawrence napísal Milenca Lady Chatterleyovej, polovica Anglicka takmer pukla od jedu. Také zverstvo! Taká hanba! A prečo? Kapitoly totiž pokračovali aj tam, kde sa mali ostýchavo končiť vetami typu "A Jane mu rozviazala šnúrku na pyžame." Je to tak, bohapustný sex sa tiahne celou knihou (to je tiež dôvod, prečo sa budem venovať viac autorovi, ako obsahu).

Snáď sa zhodneme na tom, že napísať knižku, kde každý len obcuje bolo od Lawrencea nerozumné, hlavne v čase, keď sa každý bál anarchie a kŕčovito sa držal morálneho života. A myslím, že je nám všetkým jasné, že Daniel Steelovú by upálili zaživa, spolu s jej knihami o "nespútaných nociach vášne" Skutočne, to by sa nemalo predávať hocikomu. Alebo by sa to nemalo predávať vôbec. Ale dobre, späť k téme. Milenec Lady Chatterleyovej bol povláčený po všetkých novinách a kým sa našlo nejaké vľúdne slovo, autor bol dávno mŕtvy. To je smola, čo? Samozrejme, keby som chcela byť zlomyseľná, napíšem, že to má za to, že si vzal manželku svojho priateľa. A keby som chcela byť ešte zlomyselnejšia, podotknem, že boží prst ukázal aj na jej hlavu - volala sa Frieda (a opustila svoje malé deti!), pretože jej vysnívaný druhý muž bol surovec. Inými slovami, David ju mlátil ako žito. A vrchol škodoradosti bude ak napíšem, že to nič, lebo si toho spolu aj tak veľa neužili. Lawrence umrel na tuberkulózu dva roky po tom, ako dokončil Milenca Lady Chatterleyovej.

Chcete ešte nejaké pikošky o ich vzťahu? Viem, že chcete. Napríklad, Lawrence bol panic, keď vstupoval do manželstva a nikdy svojej bavorskej bohyni nezahol. Oh, a podľa jeho denníkov by si radšej vypichol obe oči, ako by sa mal pozerať na čosi také ponižujúce ako pornografia.

Lawrenceov denník o Milencovi lady Ch.: „Vôbec to nie je neslušná kniha. Týmto románom som sa dostal tak ďaleko ako nikdy predtým. Pre mňa je krásny, nežný a krehký ako nahé telo.“ David bol tak trocha šialenec a poriadny fanatik, ale čo, aspoň mal svoju teóriu.

Krysty

Keby som sa nehanbila napísať názov, bol by určite tu.

Tajomstvá o mužoch, ktoré by mala poznať každá žena je ten najpríšernejší darček, aký si viem predstaviť. Dostala som ho. Rozkošná väzba (útla, farebná, mäkká), rozkošná cena (štyri eurá), rozkošná autorka, ktorá je ženská a súcitná na nevydržanie. Prečítala som dvanásť strán, ktorých obsah by som zhrnula do niekoľkých bodov:

1. Buďte milá.

2. Vo vašej domácnosti sa snažte udržať pekné vzťahy a svätý pokoj.

3. Ak už nič iné, upečte kura.

4. Chapov nekomandujeme!

5. Obloha je modrá.

Keď sa nad tým jeden zamyslí, všetko toto vás naučia aj v materskej škole. Za poplatok, v ktorom máte aj ranný chlieb s maslom aj poobedňajšie kakao. Už aj Robert Fulghum to vedel. Autorka sa pýši tým, že vie, že sa netreba vzdávať (jedna bárbina, dvanásť dievčatiek, hovorte mi niečo o výdrži), ako treba byť trpezlivá a vľúdna (kým sa už ten poobedňajší spánok skončí) ako netreba zmätkovať (Inak ten puding nedostaneš!) ako treba povedať ďakujem a nechať si pomôcť (vychovávateľky), ako treba byť za každých okolností slušná (Pozdrav sa!). A ako byť šťastná.

Je to smiešne. Je to hlúpe. Ale je to o trošku viac, ako len rozprava auparkovej radodajky, ktorej švitorí v tekvici. Pretože ono je to vlastne všetko pravda.

A ešte - čestné slovo, že nabudúce si vyberiem niečo iné. Ale teraz nie je kedy čítať a narozdiel od takého Orwella, na článok o tomto mi stačilo aj tých dvanásť prečítaných strán.

Krysty

Irvine Welsh - Porno

Kniha s názvom, ktorý sa môže zdať šokujúci, (a verte, že to nie je len zdanie) nadväzuje na Trainspotting, avšak s 10 ročnou odmlkou.
Ústrednou postavou už nie je Renton, ale jeho najlepší kamarát, Simon "Sick Boy" Williamson, ktorý podobne ako zbytok "chlapcov z Leithu" nezabudol Rentsovi jeho podraz na konci Trainspottingu.

Kniha je rozdelená do troch častí, každá má rozdielnu ústrednú dejovú líniu a aj rozprávačov. Celou knihou vás však prevedie pätica známa či už z Trainspottingu, alebo z Glue: Sick Boy, Renton, Spud, Begbie a Nikki. Pre fanúšikov "welshovskej škótštiny" sú venované najmä kapitoly v podaní Begbieho a Spuda.

Prvá časť začína návratom Simona do Leithu, kde sa rozhodne založiť klub. Nikki, študentka univerzity, ktorá si privyrába ako masérka sa zoznámi s Rabom Birrelom a Terrym "Juice" Lawsonom (známy z novely Glue), ktorí ju uvedú do sveta amatérskej pornografie. Medzitým sa Spud nedokáže zbaviť svojej drogovej závislosti a pokúsi sa o samovraždu. V odbočke do Amsterdamu sa prvýkrát v knihe objaví Renton, ktorý je vlastníkom úspešného klubu, no ťaží ho svedomie, že kamarátov obral o peniaze a rozhodne sa ich postupne vracať. Úvodná časť vrcholí prepustením Begbieho z väzenia.
Dej druhej časti sa sústreďuje na natáčanie amatérskeho porno filmu, ktorý produkuje a režíruje sám Sick Boy.
V tretej časti dochádza k dokončeniu filmu, Sick Boy nadviaže vzťah s Nikki a Renton sa snaží vyrovnať svoj dlh voči kamarátom a vyhnúť sa Begbiemu, ktorému len vrátenie peňazí nestačí.

V zhrnutí sa dá povedať, že za 10 rokov sa postavy vôbec nezmenili, takže ak vám boli sympatické v Trainspottingu, ľahko si ich obľúbite aj teraz. Musím však povedať, že Porno sa mi čítalo ľahšie, pretože nie je tak negativistické a istým spôsobom vyspelejšie. Aj keď je Trainspotting klasika, rozhodne hodnotím Porno pozitívnejšie a hodné prečítania, avšak až po Glue, pretože budete poznať všetky postavy a knihu si tak užijete o to viac.

Elis

Truman Capote - The Grass Harp / Lúčna harfa

Lúčna harfa (The Grass Harp) je už tretia kniha, ktorú som od Capoteho čítala, ale musím sa priznať, že sa mi najviac páčila a najviac sa ma dotkla. Ako prvú som si od neho prečítala jeho snáď najznámejšiu – Raňajky u Tiffanyho (Breakfast at Tiffany’s), no tá ma veľmi neoslovila. Myslite si čo chcete, ale podľa mňa je tá kniha ozaj preceňovaná a ani zďaleka nemá na napríklad Lúčnu harfu. Keďže vybavenosť knižnice kam chodím je pomerne dosť biedna, tak som od neho prečítala už len román Chladnokrevně (In Cold Blood), kniha napísaná v žánre, ktorý si Capote sám vymyslel – „non-fiction novel“. Je to akási rozsiahla reportáž o extrémne brutálnej vražde štvorčlennej rodiny s ozajstnými výpoveďami svedkov a vrahov. Ale dosť o iných dielach.

Hlavný hrdina, Collin, spomína na svoje chlapčenské roky, keď ho otec po smrti matky (sám po čase zomrel) poslal bývať k tetám na vidiek. Sestry Verdena a Dolly sú úplne protiklady. Kým Verdena je prísna, úzkoprsá a zatrpknutá, tak Dolly je ako večné dieťa – romantická a zasnená. K Dolly neodmysliteľne patrí jej kamarátka Catherine, černoška bez zubov, ktorá odmieta navštíviť zubára a vypcháva si prázdne ďasná vatou. Kniha je plná zaujímavých postáv, ako napríklad sudca Cool, ktorý nosieva kvety v gombíkových dierkach, či kaderník Amos, ktorý pozná všetky klebety v obci.

Jedného dňa sa Dolly po nezhodách vzoprie sestre a spolu s Collinom a Catherine utečí do blízkeho lesíka, kde sa ukryjú v starom domčeku na strome. Následne sa k nim pripojí aj sudca Cool a miestny fešák Riley – všetci v akomsi zmysle vyhnanci spoločnosti, ktorí ukrytí pred svetom, ktorý ich nechápe, prežívajú pár dní skutočnej slobody a voľnosti a naučia sa o čom je skutočná láska a priateľstvo.

Túto knihu považujem za jednu z najlepších, aké som v poslednej dobe prečítala, hoci zo začiatku chvíľku trvalo, kým kniha nabrala zaujímavý spád. Každopádne by som ju odporučila každému, kto je aspoň trochu... melancholický?

Guillermo Del Toro, Chuck Hogan - The Strain / Žihadlá

Ak ste (ako ja) obchádzali Žihadlá len kvôli istej reklame, ktorá hovorila niečo v zmysle: ,,Dočítali ste Twilight a neviete, čo ďalej?“, robíte chybu. Ja sama by som na to neprišla, pretože po tejto vete ma prešla akákoľvek chuť otvoriť čo i len popis knihy. Áno je to zavádzajúca informácia, pretože táto kniha má s Twilightom spoločné len slovo upír, pričom definícia tohto slova sa absolútne odlišuje.

Upíri sú bledí (viditeľné žily a pod.), troška akoby zaostalí, škaredí a desiví. Samozrejme pijú krv, avšak nie pomocou klasických tesákov ale majú žihadlá (prekvapivo), ktoré sú dlhé asi dva metre a majú ich poskladané v hrudi. Mimochodom ich krv je biela a celkovo ich organizmus je iný a premeny z toho ľudského sú tam celkom pekne popísané. Ak chcete upíra zabiť buďto treba odrezať hlavu a následne osvietiť vytekajúce krvné červy (pomocou ktorých sa vírus prenáša) čiernym svetlom (UVC), alebo vystaviť ich telá slnečnému žiareniu. Oslabuje ich striebro, avšak veci ako svätená voda alebo krucifix nezaberajú. Ak si nie ste istý, či človek v bezvedomí bol alebo nebol pohryzený, stačí sa naňho pozrieť v zrkadle, avšak v takom staršieho dáta, ktoré je vyrobené zo striebra. Najviac sa mi zapáčilo pravidlo hovoriace, že upír nesmie bez pomoci človeka prekročiť tečúcu vodu.

Žihadlá obsahujú veľa postáv, vždy mi to chvíľu trvalo, než som si na začiatku kapitoly zaradila meno a zistila o koho sa to vlastne jedná. Popravde bolo veľa častí venovaných tomu, ako prišiel upír domov a premieňal svoju rodinu, to boli asi najnudnejšie pasáže, lebo to bolo stále o tom istom a mala som pocit, že sa menia len mená postáv.

Dej sa mi zdal troška ponaťahovaný, nikoho nezaujíma zatmenie slnka minimálne zo štyroch pohľadov. Občas tam boli pasáže nie priamo nudné, ale povedzme si pravdu, zbytočné. Viem si to predstaviť ako film a som si istá, že tak by to bolo lepšie. Čo mi vyslovene chýbalo, bolo málo vysvetľovania, neviem ako to popísať no kniha to bola nemastná, neslaná, aj keď treba brať ohľad na koniec, ktorý bol... znesiteľný. Popravde, očakávala som viac. Dala by som tak 2/5.

O knihe (Martinus.sk): Na newyorskom letisku pristane lietadlo. Všetky elektronické systémy v okamihu zlyhajú a piloti na výzvy riadiacej veže neodpovedajú. Po násilnom vniknutí na palubu objavia v tmavom lietadle štyroch pasažierov na pokraji života a smrti. Ostatní sú mŕtvi, ibaže ich telá sa odmietajú podriadiť biologickým zákonom rozkladu. Prípad preberá doktor Ephraim Goodweather, vedúci projektu včasného varovania a likvidácie rozsiahlych epidémií, ktorý sa súčasne vyrovnáva s rozpadom manželstva a bojuje o právo opatrovať syna. Spolu s kolegyňou Norou Martinezovou zisťujú, že nemajú do činenia s obyčajnou nákazou. Tajomstvo by mohla poodhaliť veľká vyrezávaná truhla v nákladnom priestore lietadla – lenže tá záhadne zmizla. Štyria zachránení cestujúci sa zázračne uzdravujú, traja z nich však odmietajú zostať v nemocnici na pozorovanie. V tele posledného prebiehajú nepochopiteľné zmeny a muž dostáva neukojiteľnú chuť na ľudskú krv. Keď z mestských márnic bez stopy zmiznú mŕtvoly dvoch stoviek pasažierov, Ephraim s Norou sa dostávajú do podozrenia. Nikto neverí ich presvedčeniu, že ľudská rasa je na pokraji vyhynutia. Preto proti nákaze bojujú len s pomocou starého profesora Setrakiana, prisťahovalca, majiteľa záložne, človeka s hlbokými teoretickými i praktickými poznatkami v oblasti mystiky. Netušia, že sa budú musieť postaviť protivníkovi, ktorý vystúpil priamo z legiend.

Sheep

Cormac McCarthy - The Road / Cesta

Sedemdesiat ročný spisovateľ Cormac McCarthy sa preslávil westernovkami (najmä Všichni krásní koně, Hranice a Tahle země není pro starý), ktoré mne osobne nič nehovoria.

Ako som sa dostala k tejto knihe? Priznám to dobrovoľne! Jared Leto koncom roka písal, že to bola preňho najlepšia kniha roku 2008. Niežeby som ho nejako extra zbožňovala, ale tak nemala som čo čítať a inšpirácia vždy príde vhod. Samozrejme, že mi prišla až po mesiaci (kníhkupectvo nebudem menovať) hotových útrap! No ale dosť bolo sťažností, prejdem k pointe.

Po nemenovanej katastrofe ostáva na zemi len hŕstka ľudí a aj tá hŕstka sa pôsobením okolností zmenila na vrahov a kanibalov. Otec a syn putujú zdevastovanou krajinou, všade vrstva popolčeka. Ich vytúženým cieľom je more. V starých domoch hľadajú pokazené jedlo a staré konzervy, a jediné čo im ostáva je zbraň s jediným nábojom, túžba prežiť a pár vecí, ktoré sa zmestia do starého nákupného vozíka. Po nociach ich sužuje nevydržateľná zima, otec pomaly chorľavie. Sú dohodnutí, že ak ich chytia, syn použije posledný náboj v zbrani.

Čo sa mi vyložene páčilo, bol koniec. Žiaden Happy End, aj keď zakončenie to bolo dosť neurčité. Za zaujímavé pokladám, že za celú dobu sa nespomenuli mená. Dosť dobré boli opisy okolia po tej katastrofe, ktorá tiež nebola spomenutá. Čo by sa dalo vytknúť bola istá jednotvárnosť v jednotlivých sekciách knihy. Prosto šli, šli a šli. Skúsim to tak zhrnúť. Nebola to vyložene zlá kniha a ani nepatrila k tým najlepším, netreba ňou však opovrhovať, iste existujú čitatelia, ktorí sa pre ňu nadchnú. Ak by som to mala ohviezdičkovať, dala by som ***.

Sheep

Irvine Welsh - Trainspotting

Myslím, že túto knihu netreba nejako zvláštne predstavovať. Alebo by som to mohla povedať skôr o filmovej verzii? Kniha sa za takmer 20 rokov od svojho vydania (1993) stala nepopierateľne kultovou záležitosťou a film nakrútený o 3 roky neskôr to len potvrdil. Priznám sa, že patrím k tým ľuďom, čo najprv videli film, ale môžem to ospravedlniť hlúpou výhovorkou, že na knihe ma odradzoval škótsky dialekt, ktorým je kniha napísaná. Pretože som knižný snob, tak uprednostňujem knihy napísané v pôvodnom jazyku (anglickom, iným jazykom sa vyhýbam, pochopiteľne), tak som dlho váhala, ale nakoniec som sa odhodlala.

Priznám sa, že prvých pár strán mi robilo neskutočne problémy, ale po chvíľke som si na tú škótštinu veľmi rýchlo zvykla a keď sa v knihe vyskytla nejaká kapitola písaná „normálnou“ angličtinou, tak mi moment trvalo, kým som sa do toho znova dostala. Myslím, že je to jedna z vecí, ktoré knihe dodávajú istý šmrnc, ktorým sa odlišuje od iných kníh. Tiež nečakajte nejaký súvislý príbeh – kniha je skôr zložená z jednotlivých príbehov, poviedok a každá z nich je písaná z pohľadu inej postavy. Niektoré z nich idú dokonca úplne mimo hlavnú dejovú líniu (ktorá tu predsa len je) a sústreďujú sa na vedľajšie nepodstatné postavy. Podľa mňa sú tieto príbehy veľmi zaujímavé a skvelo napísané (napr. Bad Blood alebo Eating Out) aj keď sa našli nejaké nudnejšie.

A vlastne – o čo v tejto knihe ide? Irvine Welsh veľmi zaujímavým, osobitým a svojským štýlom popisuje príbeh partie z Edinburgu v Škótsku. Niektorí z nich sú závislí na heroíne, iní frčia len na „mäkších drogách“. Z môjho pohľadu táto kniha nemá nejakú výraznú dejovú líniu; dozvedáme sa proste aký je život hrdinov, čo skôr anti-hrdinov, tejto knihy. Renton, jedna z hlavných postáv, sa pokúša vymaniť zo svojej závislosti a uvedomuje si, že ak chce mať lepší život, tak sa musí zbaviť svojich kamarátov a hľadať šťastie a príležitosť niekde inde.

„Choose us. Choose life. Choose mortgage payments; choose washing machines; choose cars; choose sitting oan a couch watching mind-numbing and spirit crushing game shows, stuffing fuckin junk food intae yir mooth. Choose rotting away, pishing and shiteing yersel in a home, a total embarrassment tae the selfish, fucked-up brats ye’ve produced. Choose life. Well, ah choose no tae choose life.“

Tak ako každá kniha/film o drogách, aj tu autor poukazuje na nebezpečenstvo drog, stretávame sa so smrťou hrdinov, ich úpadkom a inými nepríjemnými dôsledkami (medzi inými aj neexistujúci sexuálny život), no na druhej strane nám ukazuje, že drogy sú v skutočnosti krásne...

Sue

Oscar Wilde - The Picture of Dorian Gray / Portrét Doriana Graya

Keď sa Narkissus zaľúbil do svojho odrazu vo vode a odvrhol nymfu Echo, umrel. Keď sa to stalo Dorianovi Grayovi, jeho sebaláska odsekávala jednu hlavu za druhou.

Dorian by bol miláčikom mojej mamy. Nedržal sa matkinej sukne ani nenaháňal tie cudzie, idiot nebol, vlasy mal, vrecká plné, topánky čisté, plecia široké.

Lenže prvý dojem je zúfalý klamár.

Rozkošný uzlík nervov Dorian predstieral lásku, kupčil so smrťou, do nemoty obcoval, lámal srdcia, bol šľapkou, bol martýrom, narobil veľa škody. Nikdy nebol nevinným. Na začiatku stál márnivý a zbabelý pred svojím portrétom, na konci pred ním stál rovnaký, špinavší, s telom, ktoré malo byť večné. Namiesto Doriana starol jeho portrét.

Plátno si odnieslo všetky nánosy starej, šialenej mysle, všetky poryvy jeho duše, všetky prebdené noci, všetky ópiové úlety. Bolo to proti zdravému rozumu, každý jeden raz keď sa mu pľúca naplnili vzduchom a zdvihla hruď, vlažný pokoj s ktorým sedel pred portrétom, všetka intimita, s akou hľadel na svoj obraz. Bol vystrašený, nevedel nič a v hre bolo všetko, za pár sekúnd mohol zostarnúť na pokryveného starca, akým na portréte bol. No Dorian si svoj kríž sám vymodlil, a preto ho musel vláčiť. Ani neviem, či mal niekedy výčitky. Možno. Ale skôr nie, tento sebec by sa nikdy neplesol po čele a nezačal ľutovať iných. Rozuzlovať zápletky nebudem, prečo hneď strhávať oponu? Stojí to za to, prečítať si. A teraz, pretože je pol strany textu málo, taký Oscar Wilde so svojím milencom bude vý-bor-ná téma.

To, že sa Oscar vláčil s istým Alfredom bol len fakt, ale to, že bol ženatý a v detskej izbe mu stáli dve postieľky bol už problém. Sladkého Alfreda si choval na prsiach, a svoju lásku pestoval a chránil aj po tom, ako mu on robil jednu príšernú scénu za druhou. Prevalilo sa to, jasné. Netvrdím, že si za to nemohol sám, no umierať v cudzích perinách bez kohokoľvek, kto by sa k nemu hlásil bolo zmrzačenie jeho duše. Aj tak, Oscar Wilde zvládol ostať hrdým napriek hanbe, čo mu visela nad hlavou, kráčal ďalej aj s nevôľou nalepenou na pätách, nechal sa pokoriť tisíckrát. Ale ľutovať mŕtvych? Načo?

Dorian je trkvas, no od tej noci, keď bol mojou jedinou barličkou som ho dlho-predlho mala najradšej. Vtedy to bolo ako nočná mora, čierny čaj, ktorý som si vyliala na tričko ma na prsiach pálil, krútila sa mi hlava, mala som sto stupňov a v pláne stráviť sviatky pokoja a lásky medzi štyrmi stenami svojej izby s kvietkovanými obliečkami natiahnutými po krk…Keď som o dva dni kládla kúsky kapra na taniere, ďakovala som bohu za Oscara Wildea. A Doriana Graya. Napriek tomu, že bol truľo.

Krysty

Audrey Niffenegger - The Time Traveler's Wife

Na dnes som si pripravila knižku ja. Rozhodla som sa pre The Time Traveler's Wife od Audrey Niffenegger.
Mnohí by podľa názvu usúdili, že sa jedná pravdepodobne o knižku na štýl britského seriálu Doctor Who alebo akejkolvek fantasy z budúcnosti. Tento príbeh je však z reálneho prostredia (pravdaže až na to cestovanie v čase).

Hlavnou postavou je Henry DeTamble (28), ktorý trpí ojedinelou genetickou chorobou "chrono-displacement", ktorá spôsobuje, že dokáže cestovať v čase. Pre Henryho to nie je nič ľahké, pretože sa po premiestnení ocitne úplne nahý na neznámom mieste bez toho aby mohol kohokoľvek kontaktovať. O jeho ojedinelom stave totižto veľa ľudí netuší. Takže sa väčšinou s tým musí vysporiadať sám, čo zahrňuje kradnutie oblečenia a akéhokoľvek spôsobu ako si vie zachrániť život. Preto je prekvapený, keď v knižnici, v ktorej pracuje, stretne Clare Abshire, 20-ročnú študentku umenia, ktorá tvrdí, že sa poznajú už vyše 14 rokov.
Clare sa totižto s Henrym po prvý krát stretla keď mala 6 rokov a do neznámeho muža v kríkoch na lúke za ich domom hodila svoju topánku. Ten neznámy muž bol pravdaže Henry, ktorý mal vtedy 36 rokov. Malá Clare si ho takmer okamžite obľúbi a tak nedočkavo čaká na každú jeho návštevu.

Neskôr sa Henry a Clare zoberú, no ani potom to pre nich nie je jednoduché. Clare sa trápi, pretože Henry sa niekedy stratí na veľmi dlhú dobu a nezostáva jej nič iné, iba na neho čakať, no zároveň sa mu snaží čo najviac pomáhať. Veľmi túži po dieťatku, no Henry začína strácať nádej, pretože pri každom jednom potrate Clare zoslabne, no ona neprestáva dúfať a silou mocou sa snaží aby mali vo svojom živote niečo normálne a prirodzené. Rozhodnú sa vyhľadať pomoc lekára, Dr. Kendricka, ktorý zo začiatku pravdaže nechce uveriť, že také niečo existuje, no neskôr sa mu ho podarí presvedčiť a snaží sa obmedziť Henryho cestovanie v čase.

Nebudem tu pravdaže rozprávať, celý príbeh, tým by som mnohým pokazila chuť prečítať si túto knižku. Tento príbeh je plný nádherných momentov a aj keď nie som veľkým fanúšikom romantických kníh, na túto nedám dopustiť.

Ak vás náhodou nepresvedčila táto recenzia skúste si pozrie filmové spracovanie, ktoré vyšlo teraz v lete. [:

Kimberly

Alan Moore - Watchmen / Strážcovia

Niektorí si možno povedia, že komiks sa nedá ani pokladať za knihu – kopa obrázkov, textu málo, no Watchmen, či Strážcovia toto tvrdenie popierajú. Ak má totiž nejaký komiks najbližšie ku knihe, je to rozhodne tento. U mňa má špeciálne miesto len tým, že je to prvý komiks, ktorý som kedy čítala, teda sa dá považovať za prelomový, v istom slova zmysle, nakoľko ma prinútil siahnuť po ďalších a ďalších „obrázkových“ knihách. Slovo „prelomový“ ho však vystihuje i z globálneho hľadiska, pretože už od svojho prvého vydania sa označuje za zatiaľ najlepší komiks vôbec.

Tento rok sa dočkal i svojho filmového spracovania, ktorý knihu krásne (vo vyše dvoch hodinách) sumarizuje a vyzdvihuje všetky dôležité momenty v knihe. Samozrejme, stojím na strane knižného vydania, nakoľko film obsahuje aj pár nepresností, ale o tom potom ;).
Dej knižnej predlohy sa odohráva v 80.-tych rokoch počas Studenej vojny medzi Ruskom a USA, kedy svet „stojí nad priepasťou a díva sa do jamy pekelnej“. Na scénu vtedy vstupujú samozvaný strážcovia, resp. obdoba „novodobích“ superhrdinov. Ide však o druhú vlnu – prví sa nazývali Minutemani, ktorích jedna z hlavných postáv druhej vlny superhrdinov, Rorschach, opisuje ako „neúspešních majiteľov autoservisu, štetky umierajúce v kalifornskom starobinci či trosky v cvokhauze v Maine“. V uliciach však vládne hystéria a strach z blížiacej sa vojny a Strážcom sa zmenil ich status záchrancov na „verejních nepriateľov“. Do toho sa zamieša vražda najstaršieho zo Strážcov, ktorý bol svojho času aj súčasťou Minutemanov, Komedianta – drsného chlapa, ktorí pracoval aj pre prezidenta Nixona. Práve Rorschach sa nezmieri s tým, že ide o politickú vraždu, vycíti spiknutie proti „maskovaným“ (ako Strážcov prezýva) a rozhodne sa vyšetriť, kto za ním stojí.

Kniha je popretkávaná množstvom samostatních príbehov, ktoré však idú paralelne s hlavnou otázkou – „Kto stráži Strážcov?“. A hlavne, kto odvráti hroziacu vojnu? Amerika vsádza na doktora Mahattana – „nadčloveka“ či poloboha, ako ho mnohí označujú – bytosť, ktorá dokáže ohýbať čas. Áno, veď čo by to bolo za komiks bez nejakej tej sci-fi srandy. Priznávam sa, práve doktor Manhattan kazí celý môj dojem z komiksu, hoci sa dá povedať, že je jeho ústrednou postavou. Otravné sú však jeho až prílišne filozofické pasáže o tom, kam svet speje, či opisovanie, ako sa stal tím, čím je – na modro svetielkujúcim zjavom z budúcnosti.
Postava, ktorá si vás hneď v úvode získa cynickou poznámkou: „Štetky a politici zdvihnú zrak a budú prosiť: ‘Zachráň nás!’ A ja len zašepkám: ‘Nie.’“ je rozhodne Rorschach, jediný „aktívny“ člen Strážcov. Pri ňom vyznejú ostatní len ako banda úbožiakov skrývajúcich sa za maskami, hoci on, paradoxne, tú svoju nikdy nezloží, jeho „ksicht“ je totiž jeho súčasťou.

Na záver som chcela komiks zhrnúť do jednej vety, no nedá sa to. Vo mne vyvolala toľko pocitov, ktoré ma nútia stále knihu vyberať, aby som si ich pripomenula. Strata Rorschachovej „citlivosti“ a potrestanie vraha vám vyvolá zimomriavky, pri opise vzniku doktora Manhattana budete zvažovať svoj zdravý úsudok, že ste tomu čo i len na okamih uverili, na záver budete krútiť hlavami nad jednoduchosťou rozuzlenia. Kto bol vrahom? No očividne nie záhradník.
Strážcovia sú skrátka kniha, ktorú budete prežívať od začiatku do konca, hoci musím povedať, vyjadrovanie Alana Moora sa nedá pochopiť na prvýkrát. Odporúčam preto knihu prečítať aj dvakrát, aj keď ju v niektorých pasážach budete mať chuť hodiť do kúta. Rozhodne z nej budete mať hlbší zážitok, než z nekonečného filmového spracovania.

Elis

Laurell K. Hamilton - Provinilé slasti (Anita Blake: The Vampire Hunter)

Pre upíriu tématiku som mala slabosť už od útleho veku. Nespomínam si presne, čo túto moju mániu spôsobilo, ale dokiaľ mi pamäť siaha, tak som vždy mala upírov rada. Preto som si aj zaobstarala dva knihy zo série Anita Blake: The Vampire Hunter. Vlastne, budem úprimná. Dôvod prečo som si tieto knihy kúpila bol ten, že boli pomerne lacné. A konečne som potrebovala nejaké nenáročné čítanie.

Dej sa odohráva v 90. rokoch v americkom meste St. Louis. V tomto alternatívnom svete sú upíri legálni, na ulici môžete bežne stretnúť lykantropa, po cintorínoch sa potulujú ghúlovia a zombie a čarodejnice a kňazi voodoo nie sú len výplodom rozprávok na strašenie detí. Hlavnou hrdinkou príbehu je Anita Blake, oživovateľka zombie, zabíjačka upírov a odborníčka na nadprirodzené zločiny, ktorá spolupracuje s políciou a pomáha pri pátraní. Jedna vec sa autorke fakt nedá vytknúť – jej (zvrátená) fantázia pri opisoch miesta činu je fakt obdivuhodná. Viem, všetka tá krv a vnútornosti a roztrhané telá nebudú pre každého, ale pre mňa to bola jedna z mála zaujímavých častí knihy.

Samozrejme, romantika nesmie chýbať. Teda, nemyslím, že „romantika“ je to správne slovo. Stretávame sa s upírom Jean-Claudom, jedným z Najvyšších upírov v meste. Je jedným z mála upírov, ktorých má Anita rada, resp. ho toleruje. Je to typ mužského hrdinu, z ktorého sú všetky ženy vždy paf (ja odolávam, pretože je to Francúz), ale Anitu necháva chladnou (alebo aspoň ona si to myslí), pretože ako ona sama povedala: „Ja s upírmi nechodím, ja ich zabíjam.“, čo práve nesľubuje srdcervúci romantický príbeh.

V prvom diele tejto zrejme nikdy nekončiacej série (zatiaľ je napísaných 17 dielov, z čoho pár vyšlo aj ako komiks od Marvelu) sa Anita stretáva s obzvlášť brutálnymi vraždami upírov. Navyše si pohnevá aj Najvyššiu upírku Nikolaos, ktorá ju chce, ako inak, zneškodniť.

A teraz moje dojmy z tejto knihy. Je písaná z pohľadu Anity, ktorá je tu rozprávačkou príbehu. Štýl rozprávania je zaujímavý, mierne cynický, ale po chvíľke vám začne liezť na nervy. Ďalším mínusom, ktorý uberá knihe na zaujímavosti je fakt, že autorka stále dookola opakuje rovnaké frázy a zvraty (pri čítaní druhého dielu som mala pocit akoby isté pasáže surovo skopírovala). V každej kapitole sa dozvedáme tie isté podrobnosti o Anitiných zbraniach, o jej oblečení a po pár kapitolách už naozaj nikoho netrápia jej problémy typu mám-príliš-úzke-tričko-a-nemám-ako-skryť-podpažné-puzdro-s-pištoľou-a-dýku. Alebo obľúbenou témou na nudný opis je extrémne teplé a vlhké počasie v St. Louis, takže na každej tretej strane sa dozvedáme ako veľmi sa Anita potí. V druhom diele série (Rozesmáta mrtvola) sa udalosti prvého dielu ani len nespomínajú a všetky postavy sú znova podrobne Anitou opísané (plus tie zbrane a všetko). Anitu ako postavu som začala veľmi rýchlo nemať rada pre jej správanie, názory a... neviem, nájde sa viac vecí, ktoré mi na nej nesedia. Na druhej strane ako plus beriem fakt, že v knihe sa nestretávame len s upírmi a vlkolakmi, ako je v knihách tohto typu zvykom, ale s celou škálou nadprirodzených bytostí. Ale aj to má svoju temnú stránku – po chvíľke sa v tom množstve čitateľ začne strácať.

Každopádne, túto knihu by som odporučila všetkým milovníkom nadprirodzena, ktorí nemajú príliš veľké očakávania, pretože sa môže stať, že ostanú sklamaní.

Sue

Charlaine Harris - Dead Until Dark (Southern Vampire Mysteries #1)

Úvodná kniha série, do ktorej sa väčšina ľudí začítala až po začatí vysielania seriálu True Blood, ktorý bol knihou inšpirovaný. Paradoxne – mnohí siahnu skôr po DVDčkach s kompletnou prvou sériou, než po knihe, ktorá to všetko spôsobila. Kľúčové slová? Louisiana, čašníčka, malomestské dievča, upíri. Upíri? Pozastavme sa pri tom. Nie, nejde o žiadnu kópiu Twilightu, romantiky si užijete zhruba na desiatich stranách, no o istom vegetariánstve sa dá hovoriť. Presnejšie o „vegetariánskej“ syntetickej krvi vynájdenej v Japonsku, ktorá prinúti upírov, aby svoju existenciu odhalili spoločnosti. A tam to všetko začne.

Hlavná časť deju sa odohráva v malom mestečku Bon Temps, presnejšie v bare, kde pracuje hlavná hrdinka Sookie. Od „veľkého odhalenia“ (ako upíri nazývajú predstúpenie pred spoločnosť) túži len po stretnutí s upírom, čo sa jej i vyplní v podobe tajuplného Billa, pri ktorom zabúda i na svoju „chybu v kráse“ – telepatiu, či počutie myšlienok ostatných. Na Billa ju uplatniť nemôže a i preto ju polo-živý či skôr neživý ľudia lákajú stále viac a viac. Pri čoraz častejších stretnutiach s Billom zisťuje, že „nový režim“ pitia umelej krvi nie je všetkým po chuti a častokrát sa vďaka tomu ocitne v situáciách, ktoré vás len tak nedovolia knihu odložiť.

Spisovateľka Charlaine Harris prešla po úspešnej sérii kriminálok na čoraz obľúbenejšiu „upírsku“ tému, hoci je to už nejaký ten rôčik odkedy vyšlo Dead Until Dark v prvom vydaní. Obdivuhodný je jej talent napísať už v poradí deviatu knihu (chystajú sa ďalšie tri) a stále nestratiť čitateľov – ba čo viac, lákať na svet upírov vikingov, metamorfov či vlkolakov čoraz viac ľudí. Vytknúť sa dá jedine až prílišné opisovanie banálnych činností hlavnej hrdinky – napríklad je úplne zbytočné v priebehu kapitoly niekoľkokrát opisovať, ako išla na nákup, či kosila záhradu. Na mojom konečnom verdikte to však nemení nič – kto má chuť na (v našich končinách) novú upírsku sériu, rozhodne treba siahnuť po Southern Vampire Mysteries.

Elis

Emily Brontë - Wuthering Heights / Búrlivé výšiny

Rozmarné vresoviská na vás čakajú mlčky, hanebne pokorené Heathcliffom. Bol trúfalý. Bol takým, kým mu výšiny horúcejšie než peklo samo nezlomili srdce, vôľu aj väzy.

Búrlivé výšiny mám rada, ale ani v mojich očiach nie sú bez chýb. Škodoradostne svietia z každej stránky, akoby ju niekto oblial kávou a na svetlo božie sa mi s nimi vychádza len horko-ťažko.

Tak do toho.

Heathcliff a Cathy sú tá najhlúpejšia dvojica, akú som kedy čítala. Žiadne zalamovanie rúk, žiaden organizovaný odpor, žiadne kývnutie hlavou, ja už na nich nemám slov. Nedokážem si vysvetliť, prečo práve ich dvoch neviem vystáť, veď Výšiny je kniha z vykolíkovaného územia ženského románu. Jeden muž, jedna žena, nijaké peniaze, veľká láska, majetný snúbenec, muž urazene uteká do tmy, žena sa vydáva, po čase sa znova nájdu, aby spolu prežili katastrofu. Veď viete:) S menšími obmenami by som to našla v desiatich ďalších knihách na mojich policiach. Možno je na mňa príliš spojenie divocha, ktorý zliezol zo stromu, so sadzou na líci a srdcom na dlani, no skôr si myslím, že mám problém s Cathy. Ja k spokojnosti nepotrebujem odobrovať čo robí, no Cathy je vrchol a ak už mám použiť tento výraz, tak trepe dve na tri.

A tu je koniec.

Presne neviem prečo, ale Búrlivé výšiny je jedna z mojich najmilších kníh. No zakaždým, keď ju rozoberiem na črepiny, nájdem niečo, čo mi vôbec nevonia, niekoho, kto mi trhá oči. Výšiny sú pre mňa obklopené hmlou, preto ani nikdy úplne neprecítim Heathcliffa a Cathy. Ale bohvie, vám sa možno budú páčiť bez výhrad, nebudete im mať čo vytknúť, a preto už nebudem mútiť vody:) To robia iní...Vždy sa nájde niekto, kto sa na Brontërku sťažuje, a bujaré reči o tom, aká je tá ženská nudná nemajú konca-kraja. Och, tak nudná hovoríte, a to je celé? Predsa sú obľúbení tí, ktorým prischli horšie veci, než byť nudní. Veď dobre, Emily Brontëová nie je to omamné eso, ktoré anglická literatúra ukrýva vo svojom hrdom rukáve, ale ani fuchtľa, čo nenapísala nič, čo by za to stálo. Božím uzlíkom literárnej prostoduchosti nie je už len preto, lebo so svojím jediným, maličkým pokusom ustála škaredé pohľady a zlomyseľnosti autorov, ktorý vydali tucet kníh a išli sa pretrhnúť, aby sa im darilo, a pritom to sú Búrlivé výšiny, ktoré sa pyšne týčia zo zoznamu Zlatého fondu svetovej literatúry.

Možno budete chcieť Výšiny odložiť (žiadne hádzanie do kúta, vy neohrabanci) väčšmi, než by ste z nich mali prečítať ešte jedno slovo. Ak to bude tak, urobte to. Ale čo ak nie? Veď Výšiny sú rozšafná knižka, ktorá kočuje svetom vo večne nových vydaniach, a to nie je len tak.

Krysty

Vitajte.

Vitajte.

Našli ste nás na adrese Knihy Vás Neuhryznú, čo je jednak pravda (dokonca ani taký Geothe nehryzie), a jednak je to typ názvu, z ktorého by Vám mohlo byť jasné, o čo ide. Ak predsa nie je, sme knižný web, je nás šesť (ale málo statočných:), a sme tu preto, lebo nás baví nielen čítať, ale aj písať. Snažíme sa spraviť všetko tak, aby sme začali už čoskoro, tešíme sa na Vás.

Tím KVN