Truman Capote - The Grass Harp / Lúčna harfa

Lúčna harfa (The Grass Harp) je už tretia kniha, ktorú som od Capoteho čítala, ale musím sa priznať, že sa mi najviac páčila a najviac sa ma dotkla. Ako prvú som si od neho prečítala jeho snáď najznámejšiu – Raňajky u Tiffanyho (Breakfast at Tiffany’s), no tá ma veľmi neoslovila. Myslite si čo chcete, ale podľa mňa je tá kniha ozaj preceňovaná a ani zďaleka nemá na napríklad Lúčnu harfu. Keďže vybavenosť knižnice kam chodím je pomerne dosť biedna, tak som od neho prečítala už len román Chladnokrevně (In Cold Blood), kniha napísaná v žánre, ktorý si Capote sám vymyslel – „non-fiction novel“. Je to akási rozsiahla reportáž o extrémne brutálnej vražde štvorčlennej rodiny s ozajstnými výpoveďami svedkov a vrahov. Ale dosť o iných dielach.

Hlavný hrdina, Collin, spomína na svoje chlapčenské roky, keď ho otec po smrti matky (sám po čase zomrel) poslal bývať k tetám na vidiek. Sestry Verdena a Dolly sú úplne protiklady. Kým Verdena je prísna, úzkoprsá a zatrpknutá, tak Dolly je ako večné dieťa – romantická a zasnená. K Dolly neodmysliteľne patrí jej kamarátka Catherine, černoška bez zubov, ktorá odmieta navštíviť zubára a vypcháva si prázdne ďasná vatou. Kniha je plná zaujímavých postáv, ako napríklad sudca Cool, ktorý nosieva kvety v gombíkových dierkach, či kaderník Amos, ktorý pozná všetky klebety v obci.

Jedného dňa sa Dolly po nezhodách vzoprie sestre a spolu s Collinom a Catherine utečí do blízkeho lesíka, kde sa ukryjú v starom domčeku na strome. Následne sa k nim pripojí aj sudca Cool a miestny fešák Riley – všetci v akomsi zmysle vyhnanci spoločnosti, ktorí ukrytí pred svetom, ktorý ich nechápe, prežívajú pár dní skutočnej slobody a voľnosti a naučia sa o čom je skutočná láska a priateľstvo.

Túto knihu považujem za jednu z najlepších, aké som v poslednej dobe prečítala, hoci zo začiatku chvíľku trvalo, kým kniha nabrala zaujímavý spád. Každopádne by som ju odporučila každému, kto je aspoň trochu... melancholický?