Oscar Wilde - The Picture of Dorian Gray / Portrét Doriana Graya

Keď sa Narkissus zaľúbil do svojho odrazu vo vode a odvrhol nymfu Echo, umrel. Keď sa to stalo Dorianovi Grayovi, jeho sebaláska odsekávala jednu hlavu za druhou.

Dorian by bol miláčikom mojej mamy. Nedržal sa matkinej sukne ani nenaháňal tie cudzie, idiot nebol, vlasy mal, vrecká plné, topánky čisté, plecia široké.

Lenže prvý dojem je zúfalý klamár.

Rozkošný uzlík nervov Dorian predstieral lásku, kupčil so smrťou, do nemoty obcoval, lámal srdcia, bol šľapkou, bol martýrom, narobil veľa škody. Nikdy nebol nevinným. Na začiatku stál márnivý a zbabelý pred svojím portrétom, na konci pred ním stál rovnaký, špinavší, s telom, ktoré malo byť večné. Namiesto Doriana starol jeho portrét.

Plátno si odnieslo všetky nánosy starej, šialenej mysle, všetky poryvy jeho duše, všetky prebdené noci, všetky ópiové úlety. Bolo to proti zdravému rozumu, každý jeden raz keď sa mu pľúca naplnili vzduchom a zdvihla hruď, vlažný pokoj s ktorým sedel pred portrétom, všetka intimita, s akou hľadel na svoj obraz. Bol vystrašený, nevedel nič a v hre bolo všetko, za pár sekúnd mohol zostarnúť na pokryveného starca, akým na portréte bol. No Dorian si svoj kríž sám vymodlil, a preto ho musel vláčiť. Ani neviem, či mal niekedy výčitky. Možno. Ale skôr nie, tento sebec by sa nikdy neplesol po čele a nezačal ľutovať iných. Rozuzlovať zápletky nebudem, prečo hneď strhávať oponu? Stojí to za to, prečítať si. A teraz, pretože je pol strany textu málo, taký Oscar Wilde so svojím milencom bude vý-bor-ná téma.

To, že sa Oscar vláčil s istým Alfredom bol len fakt, ale to, že bol ženatý a v detskej izbe mu stáli dve postieľky bol už problém. Sladkého Alfreda si choval na prsiach, a svoju lásku pestoval a chránil aj po tom, ako mu on robil jednu príšernú scénu za druhou. Prevalilo sa to, jasné. Netvrdím, že si za to nemohol sám, no umierať v cudzích perinách bez kohokoľvek, kto by sa k nemu hlásil bolo zmrzačenie jeho duše. Aj tak, Oscar Wilde zvládol ostať hrdým napriek hanbe, čo mu visela nad hlavou, kráčal ďalej aj s nevôľou nalepenou na pätách, nechal sa pokoriť tisíckrát. Ale ľutovať mŕtvych? Načo?

Dorian je trkvas, no od tej noci, keď bol mojou jedinou barličkou som ho dlho-predlho mala najradšej. Vtedy to bolo ako nočná mora, čierny čaj, ktorý som si vyliala na tričko ma na prsiach pálil, krútila sa mi hlava, mala som sto stupňov a v pláne stráviť sviatky pokoja a lásky medzi štyrmi stenami svojej izby s kvietkovanými obliečkami natiahnutými po krk…Keď som o dva dni kládla kúsky kapra na taniere, ďakovala som bohu za Oscara Wildea. A Doriana Graya. Napriek tomu, že bol truľo.

Krysty